Kniha Charleyho Boormana Závod do Dakaru (Race to Dakar) sa stala celosvetovým bestsellerom.

Predslov - Ewan McGregor:
Boli sme kdesi v kancelárii a do miestnosti práve priniesli našu knihu. Panovalo tam skutočné vzrušenie. Obaja sme zavreli oči a zakryli si ich rukami a kniha bola položená na stôl. A potom: tá dá! Bola tu a my sme tam boli, stáli sme na obálke hrdo ako dvaja objavitelia z dávnych čias. Naša prvá kniha. Bola tou prvou pre nás pre oboch a obaja sme sa jeden na druhého hrozne ksichtili.
„Fíha,“ povedali sme.
„Pozri na to... ten obrázok sa tiahne cez celú obálku.“
„Paráda.“
Chvíľu sme v nej v tichosti listovali, prezerali si skupinové fotky a predčítali sme kratučké kúsky. Hruď mi napĺňal pocit hrdosti, keď Charley zrazu vyhlásil: „A kurva.“
„Čo?“ spýtal som sa.
„Je tu napísané, že v roku 2006 idem na Dakar.“

Môj kamarát Charley jazdil na motorkách od svojich siedmich rokov, čo ho v mojich očiach robí akýmsi hrdinom. Jeho jazda bola vždy veľmi dobrá - či už bol na okruhu, alebo sa len tak prechádzal po meste - ale musel sa ešte zlepšiť. Veľmi zlepšiť.
Pri ceste popísanej v knihe Na motorke okolo sveta som ho nasledoval, keď ma viedol po trochu drsnejších cestách a je pravda, keď poviem, že sme sa obaja zlepšili. Terén, ktorý nás skúšal v Kazachstane, by bol hračkou, keby sme naň narazili neskôr na Sibíri. Boli časy, kedy sme sa obaja cítili sami so sebou spokojní. Po takých úsekoch sme dali dole helmy, pod ktorými boli vidieť obrovské, zaprášené úsmevy a znovu sme potom v spomienkach prežívali momenty motocyklovej dokonalosti. Vždy pri popise týchto zážitkov bolo použité meno. Nešlo o opis nejakej techniky jazdy v teréne (rozhodne nie v mojom prípade), ale ten pocit z toho. Keď sa všetko zjednotilo, motorka ako by pod tebou zmizla a ty si mal pocit, že letíš, žiadne myšlienky a rozhodovanie o tom, ktorou stopou sa vydať, aký stupeň zaradiť, všetko bolo automatické a ponechávalo ti to tak voľný priestor na to, aby si si mohol užiť skutočné splynutie a vzrušenie. Okamihy Dakaru.
Neviem, či sa Charley skutočne rozhodol pretekať v tom najviac vyčerpávajúcom rely na svete alebo nie, keď chvíľu po príchode do New Yorku v záchvate suverénnosti povedal nášmu editorovi: „Áno, nabudúce idem na Dakar.“ Ale keď to uvidel vytlačené na tiráži našej knihy , tej výzvy sa zhostil viac ako dobre.

V priebehu nasledujúceho roka som ho videl, ako sa mení a vídal som ho menej a menej, ako sa ponoril do náročného tréningového rozvrhu. Nikdy som ho nevidel tak odhodlaného, ​​nikdy predtým sa do ničoho tak neponoril. Skutočne ľudí prekvapil svojim jazdením a svojou vášňou pre túto novú, hrôzostrašnú výzvu.
Mnoho z jeho priateľov a členov jeho rodiny – vrátane mňa – sa o neho bálo a boli za neho nervózni. Tréning bol skutočne tvrdý a všetci sme vedeli o život ohrozujúcich nebezpečenstvách, s ktorými sa mohol pri pretekoch stretnúť. Viem, že ten posledný týždeň pred pretekmi sa bál aj sám Charley, ale nikdy sa z tejto úlohy, ktorá sa pred ním týčil, nepokúsil vycúvať.
Bol som vzdialený mnoho míľ, keď ten závod v januári roku 2006 odštartoval v Lisabone, ale viem, že spoločne s mnohými ďalšími, ho moje modlitby našli, ako sa potia na štartovej čiare, motor reve a srdce mu búši v hrdle...
„CHOĎ, CHARLEY... CHOĎ!“

330 strán A5, mäkká väzba